niečo nové okoliu

Drogy, v dnešnej dobe hlboko a dlhodobo omieľaná téma, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebude mať konca. Ba práve naopak. Počet drogovo-závislých ľudí sa len a len zvyšuje. Otázka je však prečo? Prečo toľko ľudí podľahne niečomu o čom im už od detstva tĺkli do hlavy zo všetkých strán vety : "Drogovo závislý zažívajú peklo na Zemi. Nikdy sa z drogovej závislosti nedostanú. Sú do konca svojho života otrokom svojich drog a veľmi dobre všetci vieme že ten život dlhý nebude pretože drogy definitívne zničia ich telesnú aj duševnú schránku." Problém je však iný, problém pochádza v tom že všetci vedia aj to že minimálne prvý polrok užívania drog je u človeka radostný. Droga mu dodáva pocit slobody, šťastia, pocit možností, proste je plný pocitov ktoré možno už dlho očakával. Môj postreh a môj názor je že ľudia sa k drogám nedostanú len kvôli pocitu hrdinstva a frajeriny ako to nazýva mnoho ľudí. Človek, ktorý siahne po droge po nej siahne kvôli tomu 100% istému pocitu šťastia a slobody, ktorá mu chýbala. Viem to preto lebo vo svojom okolí poznám troch drogovo-závislých ľudí. Teraz Pozor! Samozrejme hovorím len o tvrdých drogách. Keby som mala rátať aj s ľuďmi z môjho okolia ktorý sú závislý na drogách ako je alkohol cigarety a marihuana, to číslo by sa pohybovalo v omnoho väčších hodnotách. Títo traja ľudia, dvoch z nich životný príbeh som odjakživa poznala od základov v postate som s nimi časť detstva aj vyrastala. Musím vám povedať, život sa s nimi ani len trochu nemaznal. Teraz už viem že siahnutie po droge bolo to posledné o čom si mysleli že ich konečne aspoň na chvíľu udrží v tomto krutom svete pri šťastí, no ešte prednedávnom som si to vôbec neuvedomovala. Tak ako blízky ľudia z ich okolia som ich odsudzovala a vyčítala im ich stav. Čo tento názor zmenilo ? Budete sa diviť no práve zoznámenie s človekom, ktorý bol drogovo-závislý.Ihneď po zoznámení mi bolo jasné že je pod vplyvom drog. Z mojej skúsenosti som vedela že ľudia len tak nezačnú brať drogy a ja som na jeho smutných očiach videla že svoj životný príbeh chce vykričať do celého sveta aby ľudia vedeli čo ho doviedlo k tomu čo oni toľko odsudzujú. Preto som sa snažila sa priblížiť k intímnejšiemu rozhovoru no vždy neuveriteľným zázrakom tento rozhovor skončil pri mne a ja som rozprávala svoje problémy. Bolo to veľkou pravdepodobnosťou hlavne preto lebo on nemal problém počas našej diskusie sa ma priamo opýtať na veci ktorého zaujímali, ale ja áno. Bála som sa že ho vyplaším že mu niečím ublížim. Na pohľad to bol krehký človek, prekypujúci citmi, Keď som si túto skutočnosť uvedomila,bez rozmyslu som mu do tváre rýchlosťou svetla do tváre šľahla rovno dve otázky : Čo ťa donútilo vziať si to ?! Prečo ?..." Hlas sa mi už zlomil. On sa na mňa len vyplašene pozrel zabľabotal niečo v zmysle, : Tak si si to všimla..." Vstal, zobral si tašku a odišiel s podniku v ktorom sme sedeli aj s pár ďalšími ľuďmi, prevažne to boli moji známi a kamaráti okrem jeho dvoch kamarátov. Tí však zmizli ešte pred ním. Ja som tú noc sedela pri svojom stole až kým ku mne o dobrú hodinu neprišla moja spolubývajúca Mirka a neodvliekla ma do bytu. Ráno som sa zobudila a vošla do kuchyne. V kuchyni s pohárom vody v ruke stála Mirka. Keď ma uvidela pozrela sa na mňa takých trošku karhavým a zároveň ustrašených pohľadom. "Miri nepozeraj sa takto na mňa, ja nie som tá čo sa včera opila!" povedala som so smiechom. Mirka mi oponovala : "Ale si tá ktorú museli práve z párty odvliekať zdeptanú a neschopnú." zasmiala sa ale hneď so smiechom prestala. "Teraz vážne, čo sa včera stalo ? Keď som ťa našla v tom klube sedela si tam len tak, pozerala si sa do steny a rinuli sa ti z oči slzy, neplakala si len sa ti rinuli slzy dolu tvárou. Pozrela som sa na jej zamyslenú tvár a oči, ktoré ma úplne prevŕtavali. "No vieš, citové vypätie piatkového večera" uškrnula som sa. "To určite, hlavne cez prázdniny," zasmiala sa Mirka. Otočila sa a odišla do svojej izby. Ja som si vzala nejaké veci vypila vodu a šla sa prejsť do parku. Keď som sa vracala z parku už z diaľky som videla ako nám pri vchode do bytovky niekto stojí a čaká. "Ahoj, môžem ti nejako pomôcť ?" opýtala som sa chalana v čiernej mikine ktorý mi bol otočený chrbtom. Keď sa však na môj hlas otočil ostala som prekvapená. "Čo tu robíš ?" položila som otázku jemne zdesene ale hlavne prekvapene. "Chcem ti povedať, chcem aby si vedela a chcem aby si pochopila prečo." Stála som tam a nevedela čo mám povedať. "Chcem pochopiť..." vyhabkala som po chvíli. Dlho sme sa prechádzali bez slova až sme našli opustený park. Sadli sme si na zem aj keď okolo nás bolo plno lavičiek ale veď prečo nie ? Bolo leto. "Do svojich piatich rokov som bol v detskom domove, neskôr si ma adoptovali muž a žena. Ubližovali mi, raz ma dokonca skoro zabili. Nikdy ma nikto nemiloval,nikdy nebudem schopný niekoho milovať. Nikdy ma nikto nemiloval, nikdy nebudem schopný niekoho milovať. Nikdy ma nikto nemiloval, nikdy nebudem schopný niekoho milovať. Nikdy ma nikto...." opakoval stále dookola a v očiach sa mu po prvý krát objavila totálna triezvosť ale v tom istom momente ju menila bolesť a vystrašenosť. "Prestaň! Samozrejme že budeš schopný milovať, nie si ako oni!" povedala som karhavo. "Možno by som bol schopný ale kvôli tomu to už asi nestihnem čo ?" skonštatoval. Presne v tej chvíli som si skutočne uvedomila hrozbu drog, rozplakala som sa ale on sa už len usmieval. Vstal, ticho mi poďakoval a odišiel. Tak a dnes už hlavne vďaka nemu viem odpovedať na otázku : "Prečo človek siahne po droge" V skrátenom a zjednodušenom slova zmysle, každý z nás zažíva v živote mnoho ťažkostí. Malé ťažkosti a trampoty sa objavujú každý deň, tie väčšie časom. Zasiahnu nás však vždy. Každého trápia a každý má istý tzv. objem zvládanie ťažkostí. Keď sa ten objem presiahne, ľudská duša pomaly začne chradnúť. Nezvláda dané ťažkosti a cíti sa smutný. Vďaka droge má pocit že znova žije, že duša sa uzdravila a nieje to také zlé. Samozrejme vieme kam táto cesta speje. Preto si myslím že každý človek by mal mať vo svojom okolí ľudí, ktorý ho podržia v ťažkých chvíľach a vďaka komu má pocit že nieje sám. Vtedy nemá potreby ukájať samotu a smútok drogou. Snažme sa teda byť svojím blízkym naozaj blízko aj keď máme už pocit že sa nám v ťažkých chvíľach vzďaľujú...